Časť trinásta – Cesta z mesta

Pre niektorých z nás je už takmer nepredstaviteľné žiť bez takých vymožeností ako je mobil, sprcha alebo obyčajný splachovací záchod. Toto všetko ma čakalo, respektíve nečakalo jeden letný víkend asi 500 kilometrov na východ od Togliatti, kam ma k svojim rodičom pozvala priateľka môjho kolegu. Keď mi pred tým obaja vraveli, že ideme do typickej Ruskej derevni, nemal som tušenia, čo presne ma čaká. V podstate som mal iba nejasnú predstavu značne ovplyvnenú Svěrákovym filmom o vojakovi Čonkinovi. Každopádne však nebola veľmi ďaleko od skutočnosti. Ba dokonca bližšie, ako by som chcel.

Cesta na vidiek je v Rusku náročnejšia a únavnejšia ako u nás. Najhoršie sú priam nekonečné vzdialenosti medzi jednotlivými mestami. My sme sa vybrali smerom na východ v nádeji, že zápchy nebudú veľké a kolóny dlhé. Boli. Nočná cesta cez Samarskú oblasť, Tatarstan až do Baškortostanu nám trvala asi deväť hodín a nebyť množstva výmoľov a jám, bola by možno aj príjemná.
Baškortostan, alebo Baškirsko, je jedna z Ruských federatívnych republík s rozlohou iba o niečo väčšou ako bývalé Českosolovensko a s počtom obyvateľov menším ako päť miliónov obyvateľov. Jeho územie je väčšinou kopcovité, pokryté lúkami, lesmi a ropnými poliami. Kam sa človek pozrie, samé vrtné zariadenia. Veď nie pre nič za nič je Baškirsko po Tatarstane druhým najväčším producentom ropy v Rusku. Bohužiaľ na životnej úrovni väčšiny obyvateľov to však nie je vidno.

Nad ránom sme dorazili do mestečka Belebej, asi sto šesťdesiat kilometrov vzdialeného od hlavného mesta Ufa. Avšak ani zďaleka to nebol náš cieľ. Aj keď cesta tomu nasvedčovala. Asfaltka skončila a do kopcov medzi lesy pokračovala už iba zo začiatku štrková a neskôr poľná cesta dlhá asi štyridsať kilometrov, kvalitou vhodná maximálne pre terénne autá alebo žigulíky. Vôbec sa mi neskôr nechcelo veriť, že sem premáva pravidelne aj autobus. Raz za deň. Na konci cesty nás však privítala derévňa ako z ruskej rozprávky Mrázik. Iba kade tade naťahané elektrické vedenie a plynové potrubie to trocha narúšalo. Inak samé staré drevenice, prípadne podomácky murované domčeky. Pred nimi posedávajú zväčša miestni dôchodcovia alebo popíjajúce stratené generácie. Nikto iný tu totiž už nebýva. Kto mohol, zdrhol. Možno aj preto nás tak srdečne uvítali. Vidieť konečne niekoho iného ako škaredú susedu alebo opitého kamaráta od naproti bolo pre domáceho určite osviežením, preto nám hneď medzi dverami strkal do ruky pohárik samohonky. Vraj domáca whisky. Stačí dať do samohonky múku, kvasnice a oriešky. Skutočne to nebolo zlé, stiahli sme fľašu. Nejaká doba už prešla od návratu a stále mám tie isté dioptrie. Domáca pani nám na raňajky upiekla kačicu s jablkami a výbornú pečienkovú tortu s mrkvou a majonézou. Ochutnali sme domáci med, smotanu priamo od susedkinej kravy a rôzne iné domáce špeciality. Napríklad Kumys – kyslé konské mlieko. Nebudem tvrdiť, že som si ho obľúbil.

Do postele sme sa dostali až o ôsmej ráno. Príjemne ma prekvapilo, že aj napriek absencii spevnených chodníkov a ciest, si dokázali v chalúpke udržať čisto. Zariadenie interiéru mali síce jednoduché, zato však účelné a relatívne pekné. V kuchyni nechýbala chladnička a dokonca ani automatická práčka. V každej obytnej miestnosti bol televízor a v jednej aj počítač. Neviem síce, kedy ho kto naposledy použil, ale prach na ňom nebol.

Na obed sme sa všetci vybrali k neďalekému vodopádu. Teplota sa blížila k štyridsiatim stupňom, čo zaskočilo aj domácich, takže osvieženie v ňom bolo na nezaplatenie. Miestna príroda je vskutku nádherná a dosť pripomína naše Kopanice. Je však „troška“ rozľahlejšia. Pri vodopáde sme si rozložili gril a pripravili šašlik. Pivo a domáceho whisky samozrejme nechýbali tiež. Domáca pani po každom vypitom poháriku stále viac ukazovala svoj preriedený, zato však zlatý chrup, no nezabudla si ani posťažovať na to, že ju pred poslednými prezidentskými voľbami vyhodili z volebnej komisie. Vraj sa odmietla pripojiť k volebným manipuláciám. Podľa jej slov dostali ešte pred voľbami plán, koľko percent má získať kandidát Putin. Bolo iba na nich, ako to spravia. Keďže každú volebnú miestnosť mapovali kamery, posielali domácich mužikov po každom odvolení domov sa prezliecť, aby na kamere nebolo vidno, koľko krát sa otočili pri volebnej urne. Pri tejto téme sa jej chrup na chvíľu skryl za smutný výraz tváre. Natiahla ku mne ruku s pohárikom a po jeho vyprázdnení sa zas v slnku zablyšťal zlatý ruský úsmev.

Večer nám domáci pán pripravil skutočnú dedinskú báňu, ktorá tu nahrádza kúpeľňu a do ktorej sa chodí cez kurín a okolo kadibúdky s dierou v zemi. Trafiť ju bolo skutočne umenie. Báňa tu slúži ako spoločenská miestnosť, takže sa v nej paria a umývajú aj viacerí naraz. Podobne ako v saune. Akurát v báni sa podáva samohonka a slanina. Zlatý klinec bolo vyšľahanie celého tela čerstvými brezovými metličkami. Fakt zážitok. Žiaden luxus, ale účel to spĺňa absolútne. Voda v zásobníku zostala teplá ešte aj na druhý deň, preto sme si mohli dať „sprchu“ aj ráno pred odchodom.

Nech už sú miestni ľudia akokoľvek chudobní, možno aj málo vzdelaní alebo závislí na alkohole, pre svojich hostí spravia aj nemožné a kvôli ich pohodlnému spánku im prenechajú vlastné spálne a sami sa presunú na verandy alebo k susedom. Vedia, že jeden druhému si musia pomáhať, pretože príroda je tu nielen krásna ale aj krutá. Mobilní operátori tu nemajú žiadne pokrytie a sanitka sem nedorazí skôr ako o niekoľko hodín. Napriek tomu je tu život pokojnejší a pomalší. Stresy a problémy našej „civilizovanej“ spoločnosti sa tu po pár hodinách zdajú úplne malicherné a zbytočné. Zostáva sa sem už iba nasťahovať. Dvadsať tisíc rubľov za chalupu predsa nie je veľa. Cesta zo Slovenska sem však stojí viac. Ale stojí za to…

5.00 avg. rating (97% score) - 1 vote

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*