Časť dvadsiata – Dom duchov

Čím dlhšie žijem v Rusku, tým viac som presvedčený, že na Slovensku sa žije dobre. A o to viac sa mi po Slovensku cnie. Nech si všetci ufrflanci a kritici domácej byrokracie, skostnatelého súdnictva, či nespočetných vládnych káuz a zlodejín vravia, čo chcú, Slovensko je skutočne vyspelá krajina. To však neznamená, že nie je čo zlepšovať. Napríklad našu prezentáciu v zahraničí.

Ľuďom, ktorí často cestujú do zahraničia, sa nie zriedka stáva, že cudzincom Slovensko nič nevraví, v lepšom prípade si ho mýlia so Slovinskom. Keď mám byť úprimný, ani sa im nečudujem. Veď už aj v tom hokeji nás Slovinci čoskoro predbehnú. Avšak hrdý Slovák to nesmie nikdy vzdať a musí sa neustále pokúšať vysvetliť každému nevzdelancovi zahraničnému, kde je a čo je Slovensko. Hlavne to „čo je“ sa ťažko vysvetľuje. Veď skúste nejakému Rusovi vysvetliť, že Slovensko je „dobrý nápad“. Poťuká si po čele, vytiahne fľašu vodky spod stola a povie, že „toto je dobrý nápad“. To je potom ťažko protirečiť.

Avšak sú aj prípady, kedy sa človeku ani veľmi nechce priznať, že je Slovák. Nemám teraz na mysli niektoré neúspešné vystúpenia našich športovcov. Im nie je čo vyčítať. Veď nie vždy sa zadarí a aj kvalita súperov je veľakrát na úplne inej úrovni. No snahu im nemožno nikdy uprieť. Hanbu Slovensku väčšinou robia inštitúcie, respektíve ľudia, zodpovední za ich prevádzku, skrytí pod rúškom anonymity, a to hlavne vďaka svojmu ignorantstvu, diletantstvu, ale predovšetkým vlastnou nekompetentnosťou. Špičkou tohto ľadovca je Slovenský dom pri Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Moskve.

Slovenský dom v Moskve, foto: Peťo Reťo
Slovenské veľvyslanectvo v Moskve (mimochodom mám s ním iba dobré skúsenosti) je vraj najpočetnejšou misiou zo všetkých, ktoré naša malá mladá krajina vo svete má. Človek by si povedal, že tomu musia zodpovedať aj výsledky a hlavne priestory. No priestory teda veľké má. Možno až príliš. Okrem samotného zastupiteľského úradu je súčasťou majetku Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí aj Slovenský dom, poskytujúci slovenským a českým návštevníkom, prípadne ich ruským partnerom, reštauračné a ubytovacie služby. V priestoroch Slovenského domu sa nachádza aj Slovenský inštitút, ktorý by mal reprezentovať Slovensko hlavne po kultúrnej a spoločenskej stránke. Celé toto zariadenie, ktoré sa nachádza iba cez cestu, hneď vedľa ambasády, spravuje nejaká SÚZA. Pre nezainteresovaných, ide o Správu účelových zariadení, čo je príspevková organizácia, zriadená Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí ešte v roku 1993 (vtedy iba Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky). Teda za vlády Vladimíra Mečiara, tesne po vzniku Slovenskej republiky.

Keď som vravel, že Slovenský inštitút by mal reprezentovať Slovensko hlavne po kultúrnej stránke, tak ako Slovák žijúci v Rusku mimo Moskvy, jeho činnosť prakticky vôbec neevidujem. Nebyť toho, že mám na facebooku zaradenú jeho stránku medzi sledovanými, ani neviem, že existuje. Okrem zopár sporadických nezáživných výstav alebo koncertov organizujú ešte pravidelné premietanie filmov. Bohužiaľ z 90-tich percent ide o české alebo československé filmy vyprodukované v Čechách. Takže o reprezentácii Slovenska nemôže byť ani reč.

Oveľa horšie je to so samotným Slovenským domom. Už pri vstupe máte dojem, že ste prišli skôr do domu duchov. V reštaurácii Slovenského domu som bol prvý krát na konci 90-tych rokov a od vtedy sa tam toho veľa nezmenilo. Aj keď vraj v roku 2003 prešla budova rekonštrukciou, v reštaurácii pravdepodobne vymenili iba stoličky a stoly. O kreslách na recepcii trochu pochybujem, pokojne by som ich zaradil už medzi muzeálne exponáty. Vchádzajúc do reštaurácie sa nemôžem zbaviť pocitu, že sa tu zastavil čas ešte dávno pred tým, ako vznikla. Takmer vždy, keď sem prídem, sa prichytím pri tom, že sa neisto zastavím vo dverách a ešte raz preverím otváraciu dobu, pretože bez ohľadu na hodinu alebo deň, je reštaurácia väčšinou úplne prázdna. Dokonca ani personál tu nestretnete. Veď načo by sa čašníčky snažili vítať zákazníkov, keď žiadni nechodia? Pravidlá stolovania sú tu skôr na úrovni závodnej jedálne a nie reprezentatívneho podniku, kam si diplomati alebo zástupcovia slovenských, či českých firiem pozývajú svojich obchodných partnerov na pracovnú večeru a kde by chceli uzatvárať dôležité dohody a obchody. Bohužiaľ väčšina Slovákov zistila, že oveľa vhodnejšie priestory na to poskytuje Český dom, kde aj tradičné jedlá pripomínajú kuchyňu mojej mamy a nie staničný bufet. Neviem, v ktorej kuchárskej knihe sa píše, že zemiakové guľky plnené údeným mäsom majú vyzerať ako placky a nemajú ani trochu páchnuť údeninou a že bratislavský guláš je vlastne polievka, v ktorej plávajú na povrchu knedle. Taktiež je zarážajúce, že v reštaurácii, ktorá by mala reprezentovať Slovensko, hrá ruské rádio, kofolu vám nalejú z plastovej fľaše a pivo prinesú v plechovke. Nechápem, čo bráni kuchárovi upiecť chrumkavý slovenský chlieb, ktorý nemá vo svete obdoby, ale radšej ho nahradí najlacnejším ruským variantom. Skutočne by som rád počul dôvody manažérov reštaurácie, prečo aspoň trošku nezvýraznia slovenskosť v týchto absolútne nudných priestoroch bez atmosféry. Plne rozumiem pracovníkom Českého zastupiteľstva, ktorí to majú do Slovenského domu iba na skok, že jeho služieb využívajú iba v nevyhnutných prípadoch, napríklad keď sa im pre zlé počasie nechce chodiť do Českého domu, ktorý je pre nich oveľa vzdialenejší.

Schválne som zašiel na webové stránky SÚZA aj Českých center, ktoré sú správcom Českého domu v Moskve a porovnal si ich hospodárske výsledky vo výročných správach za rok 2016. Hneď prvý rozdiel vidíte už pri vizualizácii týchto dokumentov. Tá slovenská je v porovnaní z českou značne odfláknutá. Ale oveľa dôležitejšie sú v tomto prípade čísla. Môžete tri krát hádať, s akými výsledkami skončili oba domy. Kým ten český deklaruje výrazne vyššie výnosy ako náklady, slovenský si zaúčtoval stratu viac ako 122 tisíc eur! Zaujímavý je aj dôvod. Vraj „nepriaznivé vplyvy zložitého medzinárodného vývoja, vrátane výrazne nízkeho kurzu ruskej meny“. To znamená, že zložitý medzinárodný vývoj nemá na Český dom nijaký vplyv? Zarážajúce je aj to, že ceny ubytovania a jedál sú uvádzané v euro a aj platby v drvivej väčšine prebiehajú v euro. Dokonca aj pri platbe kartou využíva Slovenský dom terminál VUB. Tak potom ako ovplyvňuje kurz rubľa hospodárenie tejto inštitúcie?

Už v roku 2012 uverejnil bývalý obchodný radca Vladimír Taraba v Hospodárskych novinách článok o Slovenskom dome, v ktorom dosť kriticky a jednoznačne pomenúva jeho problémy (prečítať si ho môžete tu). Prešlo päť rokov a nezmenilo sa absolútne nič. To iba svedčí o tom, že kompetentní ľudia nie že nevedia, ale ani nechcú nič zlepšovať a súčasný stav im z nejakého dôvodu vyhovuje. V tom prípade sa nemôžu čudovať, že návštevnosť ich zariadenia bude neustále klesať, hospodárske výsledky sa budú zhoršovať a my, obyčajní Slováci, sa budeme hanbiť. Hanbiť za to, že vôbec nejaký Slovenský dom existuje a pri návštevách Českého domu iba tíško závidieť našim západným bratom, že do manažérskych pozícií vedia dosadiť ľudí, ktorí svojej práci rozumejú a jej výsledkami sa môžu prezentovať aj na medzinárodnej úrovni.

5.00 avg. rating (99% score) - 5 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*