Časť osemnásta – Ein Kessel Buntes

Rieka Oka

Začiatky môjho pobytu v Rusku sú spojené s mestom, ktoré väčšine Slovákov nič nevraví. Ide o Kalugu. Pritom je to mesto iba o niečo menšie ako Bratislava. Na druhej strane, čo je Bratislava za mesto? Veď nemá ani milión obyvateľov.

Kaluga sa nachádza asi 150 km pod Moskvou na rieke Oka. Prvá zmienka o meste je z roku 1371. Taktiež je známa z II. Svetovej vojny, keď sa v roku 1944 v rámci operácie Barbados v jej blízkosti odohrala jedna z najkrvavejších bitiek, po ktorej sa Nemci dostali až pred brány Moskvy.

Múzeum Kozmonautiky
Začiatkom 20. storočia tu žil zakladateľ kozmonautiky a vedec zaoberajúci sa teóriou vesmírneho letu K.E.Ciolkovskij. Na jeho počesť bolo v Kaluge za socializmu založené Múzeum histórie kozmonautiky, v ktorom sa nachádzajú naozaj zaujímavé kúsky (rakety, družice, vesmírne moduly a pod.). Modely v skutočnej veľkosti alebo reálne použité exponáty. Cez víkendy sa k nemu chodia fotiť novomanželia.

Momentálne je Kaluga jedným z centier automobilového priemyslu v Rusku. Nachádza sa tu niekoľko automobiliek, ako VW, Škoda, PSA, Volvo a veľké množstvo ich subdodávateľov.
Kaluga neoplýva veľkým luxusom alebo bohatstvom. Na ruské pomery je v tomto ohľade podpriemer. Nenachádzajú sa tu žiadne úžasné historické pamiatky ani hypermoderné stavby zarážajúce dych. Je to mesto, v ktorom život je jedna šedivá nuda. Okrajové časti sú väčšinou schátrané, s množstvom neobývaných a nevyužívaných budov v havarijnom stave, z ktorých veľké množstvo sú drevenice. Sem tam sa však medzi nimi nájde dom, ktorý síce na to nevyzerá, ale svojich obyvateľov má. Dá sa to spoznať podľa babiek a dedkov postávajúcich vo dverách nebezpečne sa nakláňajúcich chalúpok.

Centrum
Centrum mesta však žije úplne iným životom. Ulice sú preplnené autami rôznych druhov, značiek a ročníkov. Vzduch je nasiaknutý výfukovými plynmi zo zle spaľujúcich motorov, na budovách sa medzi sebou bijú v neprehľadnej džungli reklamy firiem, predajní a reštaurácií. Na oboch koncoch hlavnej ulice sú pamätníky, pripomínajúce hrdinov padlých počas II. svetovej vojny, vo vedľajších uličkách zase cerkvi (pravoslávne kostoly) a tržnice, kde sa dá kúpiť takmer všetko.

Rozvoj mesta je okrem množiacich sa fabrík a automobiliek vidno aj na bytovkách, ktoré rastú ako huby po daždi. Pribúdajúce pracovné miesta lákajú množstvo prisťahovalcov, na druhej strane však aj zvyšujú ceny nehnuteľností, potravín a služieb. Napríklad benzín je tu drahší ako v Moskve.

Reštaurácií v tom čase v meste veľa nebolo, no jednu, s krídlami v názve, som si veľmi obľúbil. Do reštaurácie sa išlo výťahom s bábuškou ako liftboyom. Celý čas pritom čítala nejakú knihu. Rusi celkovo veľa čítajú. Teda aspoň sa tak tvária. V podniku nás vždy privítali dévušky, ktoré by kľudne mohli kandidovať na miss Russia a usadili nás do vkusne zariadených boxov, kde aj Európan by žasol nad interiérom. Na záchode išla z reproduktorov neustále nejaká „skázka“ a ja som sa tam zakaždým trochu pozabudol, keď ma chytila nostalgia po nedeľných ranných rozprávkach.

Raz tam vystupoval aj jeden z najznámejších a najpopulárnejších ruských zabávačov. Arkadij Arkanov. No mal som pocit, že zabával hlavne seba. Posťažoval sa, že v ruskej futbalovej lige už veľa ruských futbalistov nehrá, niečo zaspieval, tety mu zatlieskali, my sme si štrngli a presunuli sa do Írskeho pubu. Zlaté časy starého pána sú už dávno preč. Raz som ho videl na Silvestra v jednej ruskej televízií. Bolo to také Ein Kessel Buntes v ruskom vydaní. Veľa svetiel, zrkadlá, výpravné pódium, diváci baviaci sa pri preplnených stoloch, speváci spievajúci na plejbek a on ako zabávač. V štúdiu sa ľudia smiali. V reštaurácii mu už však smiech nevedeli primiešať do podmazu.

Olympijská štafeta
Spomínam si ako pred olympiádou dorazila do Kalugy štafeta s olympijským ohňom. Síce troška meškala, ale hodina nie je pre Rusov žiadna tragédia. Dokonca ani to, že pribehla z opačnej strany, ako avizovala oficiálna stránka mesta, nikoho nevyviedlo z miery. Hlavne, že im zas nezhasla pochodeň.

Mesto bolo ako zo škatuľky. No aspoň ulice, cez ktoré mala štafeta bežať. Obrubníky biele, grafity na stenách zatreté, fasády obnovené. Dokonca aj neobývané domy mali novú, farebnú vizáž. Avšak iba od ulice. Len sa mi nejako tie budovy začali moc podobať. Mesto malo k dispozícii iba tri druhy farieb. Potemkinove dediny ešte nevymreli.

Zaujímavá bola aj výzdoba ulíc. Magistrát vytiahol vianočné svetlá a hviezdy, ktoré pravdepodobne pamätali aj sovietske prvomájové sprievody, reklamní partneri rozdávali mávatká, policajti si obliekli sviatočné uniformy. Aj baby nahodili výnimočný outfit. Chvíľami som nevedel, kam skôr pozerať. Tak som pozeral na dve dobre sa baviace dievčatá, ktoré nosili jedna druhú na chrbte a so zapáleným zapaľovačom rozosmievali okoloidúcich, pričom každému nahlas zdôrazňovali, že dnes ešte nepili. Vedľa mňa stojaci pán iba polohlasne podotkol: „no kurili“.

Olympijská výzdoba
Počasie vyšlo rozprávkovo, tak sa do ulíc vybrali asi všetci obyvatelia aj s rodinkami. Ešteže som išiel s predstihom, takže som si zabezpečil miesto v prvom rade. Mal som tak najlepší výhľad na množstvo strážnikov, alegorické vozy pozývajúce na olympijské hry ale aj na sprievodné autá polície alebo coca-coly. Pred nimi však najskôr prišiel staručký autobus, ktorý na každých päťsto metroch vysadil dievčatká s balónikmi. Neskôr vedľa nich pribudli striedajúci bežci. Mažoreti z reklamného auta známej a spomenutej firmy vyrábajúcej sladký odhrdzovač rozdali množstvo vlajočiek s ich logom a logom olympiády. Hádaj, ktoré bolo väčšie.

A potom to prišlo. Oheň. Rovno z Olympu. Teda ten pôvodný, tento už bol z ruského zapaľovača. Takže by viac nemal zhasnúť. Ale aj tak to malo zvláštnu atmosféru. Rôzne, pre Rusov známe osobnosti si po krátkych odbehnutých úsekoch predávali plameň z fakle na fakľu, ľudia sa tešili a tlieskali, hudba hrala a moderátor sa ani nenadychoval, čo tak rýchlo chrlil slová. Celé toto divadlo malo vtedy po Rusku asi sto tridsať repríz, ale vždy v inom meste.